Pyreneje: Starodávne hory formované časom, hranicami a históriou

Príbeh Pyrenejí sa začína desiatky miliónov rokov predtým, než vôbec existovali Alpy. Zatiaľ čo Alpy dramaticky vystúpili približne pred 30 miliónmi rokov, Pyreneje sa začali formovať oveľa skôr, približne medzi 50 a 70 miliónmi rokov, keď sa Iberská pevnina tlačila na sever do toho, čo je teraz Európa.

Táto kolízia nevytvorila vysoký, zubatý reťazec. Namiesto toho stlačila zem do hustého, kompaktného pásma. Počas obrovského časového úseku vietor, voda a ľad pomaly pretvárali hory, obrusovali ostré hrany a vyrezávali hlboké údolia.

Táto dlhá erózia je viditeľná všade. Zaoblené vrcholy ustupujú náhlym vápencovým útesom. Široké plošiny končia dramatickými cirkmi vyrezanými starovekými ľadovcami. Pre turistov to znamená dlhé, plynulé trasy cez vysoké územie, prerušované strmými zostupmi do tichých údolí namiesto neustálych vertikálnych výstupov. Kráčate krajinou, ktorá mala čas usadiť sa.

Napriek svojmu staršiemu, mäkšiemu vzhľadu nie sú Pyreneje vôbec nízke. V srdci pohoria sa hory týčia vysoko nad 3 000 metrov. Najvyššia z nich, Aneto, dosahuje 3 404 metrov a dominuje masívu Maladeta. Blízke vrcholy ako Monte Perdido a Vignemale tvoria drsné jadro, kde kedysi vládli ľadovce.

Od západu na východ sa pohorie pomaly mení. Západné Pyreneje sú zelenšie a vlhkejšie, formované atlantickými poveternostnými systémami. Centrálne Pyreneje majú najvyšší a najdramatickejší terén. Ďalej na východ sa hory postupne zmierňujú a vysychajú, ovplyvnené stredomorským podnebím.

Tento neustály posun v scenérii je jednou z radostí turistiky tu. Dokonca aj na dlhých trasách krajina nikdy nepôsobí monotónne.

Mnohí turisti si to všimnú takmer okamžite: ticho. V porovnaní s Alpami pôsobia Pyreneje výrazne nerozvinuto. Veľké lyžiarske strediská sú obmedzené na niekoľko dolín. Lanovky sú zriedkavé. Celé úseky pohoria zostávajú nedotknuté masovým turizmom.

Nie je to náhodné. Historicky neboli Pyreneje križovatkou obchodu alebo impéria. Boli hranicou. Kým Alpy spájali regióny, Pyreneje ich oddeľovali. Cesty prišli neskoro. Rozvoj nasledoval opatrne. Príroda zostala dominantná.

V dôsledku toho je stále možné kráčať celé hodiny bez toho, aby ste videli iného človeka, najmä na diaľkových trasách ako GR10, GR11 alebo Haute Route Pyrénéenne. Pocit samoty tu nie je inscenovaný. Je skutočný.

Rovnako ako mnohé starobylé krajiny, aj Pyreneje nesú svoju mytológiu vo svojom mene. Podľa gréckej legendy sú hory pomenované po Pyrene, tragickej postave spojenej s hrdinom Heraklom. Po jej smrti mal Herakles navŕšiť skaly do obrovského hrobu, čím vytvoril horský masív na jej pamiatku.

Ďalšie vysvetlenie spája názov s gréckym slovom pyr, čo znamená oheň. Niektorí starovekí autori verili, že hory boli pomenované po veľkých požiaroch, možno prírodných alebo zapálených pastiermi, ktoré kedysi horeli na ich svahoch.

Či už vznikli z mýtu, jazyka alebo oboch, názov odráža, ako hlboko boli tieto hory vtkané do ranej predstavivosti. Nikdy neboli len geografiou.

Hoci Pyreneje tvoria prirodzenú hranicu medzi Francúzskom a Španielskom, nikdy neboli úplne uzavreté. Po stáročia sa ľudia ticho pohybovali cez vysoké priesmyky, vedení miestnymi znalosťami odovzdávanými z generácie na generáciu.

Kontrabandové trasy pretínali pohorie, najmä v 18. a 19. storočí. Soľ, tabak, káva a textílie sa prenášali cez hranicu pod rúškom tmy, aby sa vyhli colným staniciam v dolinách. Mnohé moderné turistické chodníky nasledujú tieto isté nenápadné trasy.

Počas druhej svetovej vojny sa Pyreneje opäť stali horami úniku. Odbojári, židovskí utečenci a zostrelení spojeneckí piloti prechádzali z okupovaného Francúzska do neutrálneho Španielska. Tieto cesty boli dlhé, nebezpečné a často smrteľné, najmä v zime. Dnes turisti kráčajú po týchto cestách s ľahkými batohmi, často netušiac o zúfalstve, ktoré kedysi napĺňalo tie isté doliny.

Turistika v Pyrenejach znamená pohybovať sa cez vrstvy času. Pod vašimi topánkami ležia skaly vytvorené v dávnych oceánoch. Okolo vás sú údolia vytesané dávno zmiznutým ľadom. Pred vami sú priesmyky, ktoré kedysi používali pastieri, pašeráci, pútnici a utečenci, a stále ukazujú cestu.

Preto sa Pyreneje cítia inak. Nie hlasnejšie alebo vyššie, ale hlbšie. Staršie. Trpezlivejšie. A pre tých, ktorí sú ochotní kráčať nimi pomaly, nekonečne odmeňujúce.